asperita

Stojím pred ďalšou životnou dilemou. jedna z tých väčších križovatiek v každodennom prežívaní. Nie, že by ma tento pocit niečím prekvapoval, bol tu už miliónkrát a stihla som si naň aj privyknúť. Však neustále rozhodovanie sa patrí ku dani za inteligenciu...

Táto chvíľa je výnimočná akurát tým, že som sa nad ňou zamyslela. Narušila som monotónny a automatizovaný proces. A to všetko sa udialo len vďaka započutiu jediného slova.

Had.

Prednedávnom som zistila, že akosi postrádam svedomie. Pri rozhodovaniach o dobrom a zlom používam racio. Vyhodnotím prínosy, prípadné dôsledky a učiním záver. V prípade nesprávnej voľby ma netrápia žiadne výčitky, chvenie žalúdka či nespavosť.

Za to môže had.

Boli aj časy, keď sa mi chvelo vnútro a výčitky mi nedali normálne existovať. To vždy, keď som sa dotkla hada a on ma začal dusiť. Zvieral mi hruď a žuval môj mozog. Trápil ma koľko sa len dalo. Chvíľu som sa ho bála, no po čase sa mu zas podarilo ma dostať. Vábil ma, tak som sa ho rozhodla dotknúť zas a silnejšie.

no nič vo vesmíre nie je konštantné a veci sa menia skôr, než si to stihneš uvedomiť. A tak hadovi nestačilo ma len dusiť. Chcel viac. pri každej príležitosti mi pórmi prenikal hlbšie pod pokožku.

 Do tela, do mysle, do duše.

Dnes už nosím hada v sebe. Nik ma nedusí, nik ma netrápi. Hľadím na seba do zrkadla a zhlboka sa nadýchnem. Je mi dobre, priam vynikajúco. Napriek tomu, že som sa opäť raz rozhodla pre tú nesprávnu cestu. Napriek tomu, že viem, že to takto nechcem. V hlave mi utíchli všetky myšlienky a zo zrkadla sa na mňa usmieva pár očí.

Hadích očí.